wšetko čo ma bawi...

Ako sa tak túlal krajinou, s tvárou diabla, ale aj tak nevinnou, ako si tak vykračoval v nádeji, že ho nik nezbadá, v nádeji, že prejde až tam, kde slnko zapadá, ZAKOPOL... Ale nie ako keď zakopne obyčajný človek, nie len tak pochabo, nie akokoľvek. Zakopol o posmech, o výčitky sveta. Snažil sa byť hluchý, nemý, ale zistil, že sa to ďalej nedá. Stratil nádej, stratil silu, vieru... Prečo sú ľudia taký? Nemajú azda city, a miesto srdca čiernu dieru? Myslia si, že oni sú tí vyvolení, hoc sú úplne obyčajní? prečo je svet pýchou a závisťou zamorený? Mysľou sa mu preháňalo asi tisíc otázok, ale ani jedna odpoveď. A tak čakal, kým tento svet zanikne a on zo života napíše výpoveď... Hoci nebol mocný, mal všetku silu sveta, hoci nebol výrečný, za všetko hovorila jedna veta. Áno, bol to on. Pán s tmyvým kabátom, pán stratený...